Štvrtok, 19. september 2019 - Meniny má Konštantín
LivePríjemné ráno s Barborou, Lukášom, Martinou alebo Tomášom
Timmy T - One More Try
Playlist hraných skladieb

Blogerka Nika: Ako som skákala z lietadla. Sama.


Jedna z vecí, ktorú som vždy chcela absolvovať, bol skok z lietadla.

Ale, nie taký štandardný tandemový skok z lietadla, ktorý bežne ľudia podstupujú, keď má všetko v rukách inštruktor a vy sa len "veziete". Ja som chcela skákať sama. Sama vyskočiť, sama to "odšoférovať" a sama úspešne pristáť. 

Stále som o tom hovorila, no sama som neverila, že by som to niekedy dokázala. Ten deň nakoniec prišiel a ja som sa nahlásila na parašutistický výcvik, kde po úspešnom absolvovaní nasledoval samostatný skok z lietadla. 

Výcvik trval jeden deň a pozostával z teoretickej časti a trenažéru. Teoretická časť trvala niekoľko hodín a jej úlohou bolo vydesiť nás natoľko, aby sme sa na to vykašlali a skok si rozmysleli. Niekoľko hodín sme počúvali o tom, akými rôznymi spôsobmi je možné sa zabiť. Že keď z lietadla vyskočíme, máme život vo vlastných rukách. A nech sa udeje čokoľvek, 1 200 metrov nad zemou nám nepomôže nikto. Pán inštruktor vedel presne, čo povedať, aby nás vydesil najviac, ako to išlo. Ja som už ale bola rozhodnutá a aj po tom, ako som si vypočula desiatky spôsobov, ako sa môžem zabiť, som vedela, že do toho idem. 

Nasledoval trenažér, kde si z celej skupinky na predvedenie toho, čo sme sa naučili, vybrali ako prvú práve mňa. Zavesili ma do konštrukcie asi meter a pol nad zemou a mala som predviesť skok z lietadla, následné napočítanie do 5, skontrolovanie, či je všetko v poriadku, zistenie, že nie, zahodenie hlavného padáku a otvorenie záložného. Zazmätkovala som tak, že nikto nečakal, že ma do toho lietadla vôbec pustia. Vtedy som si prvýkrát začala uvedomovať, že všetko toto, čo som si teraz vyskúšala, ma o pár hodín čaká naostro, vo vzduchu, viac ako kilometer nad zemou. A počas všetkých týchto úkonov budem letieť dole. Predstava to bola taká desivá, že som začala pochybovať o tom, či som na niečo podobné pripravená. 

Inštruktor nám ale sľúbil, že nám všetko natočí a keby sa aj niečo stalo, rodina bude mať pamiatku na posledný deň zosnulého člena rodiny. Potom ale dodal, že to, ako sme pristali, nám natočia len v tom prípade, že nepristaneme v inom okrese. Že sa také prípady stali a potom sa ľudia museli ťahať s tým obrovským padákom cez veľkú lúku, les, brodiť sa cez rieku. Najprv to znelo ako fajn plán na dobrodružstvo, ale čo by som to bola za blogerku, keby som tento počin nemala natočený na videu. Bolo potrebné pristáť správne.

Nastala hodina H a mňa naložili do lietadla. Na celej tejto situácii nebolo najdesivejšie to, že mám vyskočiť z lietadla, ale to, že mám do neho vôbec nastúpiť. Celé to lietadlo vyzeralo ako malá plechová krabica a mala som pocit, že ak to vzlietne, stane sa malý zázrak. Priestor tam bol pre 3-och ľudí, no sedeli sme tam 4-ia, z toho 3-ja s padákmi. Tých pár minút, kým lietadlo stúpalo do požadovanej výšky, trvalo nekonečne dlho. Klepali sa mi ruky a bola som v takom napätí, že keby sa v tom lietadle aj dalo hýbať, nedokážem to. 

Prvý prišiel na rad môj kolega, ktorý vyskočil bez zaváhania. U mňa mierne zaváhanie nasledovalo, ale nakoniec som skočila. Celý čas som si hovorila, že nesmiem zabudnúť napočítať do 5 a potom skontrolovať padák, či prežijem. Nenapočítala som. Potom mi povedali, že to nezvládne skoro nikto. Keď musíš sám vyskočiť z lietadla zabudneš na to, že ak sa ti do 5 sekúnd neotvorí padák, asi zomrieš. Ten môj sa otvoril. A nasledoval zážitok, ktorý by som dopriala úplne každému. Len ja sama vo vzduchu, úplne ticho a ten prenádherný pohľad dole. 

Z romantickej chvíle rozjímania ma ale veľmi rýchlo dostal pán inštruktor, ktorý mi cez nefungujúcu vysielačku začal pripomínať, že nepriaznivo mením smer a akosi som zabudla aj na to, že sa mám zorientovať, kde som a nájsť miesto, kam by som mala pristáť. 

Z jeho nepokojného a celkom vysokého tónu hlasu bolo jasné, že robím niečo nesprávne, no rozkazom, ktoré mi zdola dával, som nerozumela.  Vo vysielačke som počula len šum a občas nejaké slovo: "DOĽAVA, DOĽAVAAAAA!" Tak som točila doľava ako šialená a z vysielačky sa ozývalo stále ráznejšie DOĽAVA. Potom signál vypadol úplne a snažila som sa nájsť miesto, kde sa nachádza on, moji kámoši z kurzu a tiež mamina, ktorá si túto show nemohla nechať ujsť.

Zorientovať sa vo vzduchu mi trvalo dlho a zrazu som bola vo výške, v ktorej bolo potrebné začať pripravovať pristátie. Z vysielačky som občas počula nejaké pokyny a všetko prebiehalo hladko. Pristátie bolo hladšie trochu menej, ako som čakala, ale ten pocit potom nejde ani opísať. Toto bolo obrovské vykročenie z komfortnej zóny, no o to lepší bol ten pocit, keď som to dokázala. 

Po tom, ako som pristála a viezla som sa s maminou v aute domov, som si vypočula nahrávku, na ktorej sa ma zúfalý pán inštruktor snaží navigovať.

"Nikolka, zlatíčko, NIE DOĽAVAAAA, NIEEEE DOĽAVA. IDEŠ ZLE. OTOČ SA OPAČNE. NIEEEE DOĽAVA. ASI MA NEPOČUJE, VEĎ IDE ÚPLNE INDE."

Zdroj: Rádio Jemné



Cookies

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.