LiveCréme de la Créme
Beata Dubasova - Vrat Mi Tie Hviezdy
Playlist hraných skladieb

Blogerka Nika: "Návod na život? Prežiť!"


Zdroj: www.jemne.sk

V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitostí. Pozývali ma na túto udalosť a nielen ako návštevníka, no aj ako spíkra. 

Tridsať minút na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Milujem rozprávanie do mikrofónu pred ľuďmi a to aj napriek tomu, že je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému, a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas. Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť, v momente zmizne. A ten, ktorý mám potom, je miliónkrát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.

Mala som trochu obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia. Navyše, som pár dní predtým nadobro skončila s doktorátom a stála na veľkej životnej križovatke a rozmýšľala, čo vôbec budem robiť. Trochu zúfalá, bez práce a akýchkoľvek pracovných skúseností, som sa tam mala postaviť a hovoriť. Rozumne a úplne najlepšie k veci a inšpiratívne.

Podľa názvov prezentácií ostatných spíkrov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a mňa začala chytať panika. Nemôžem hovoriť o svojom živote a byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na môj blog niekedy zavítali.

Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko, čo znie zábavne a čím väčšia blbosť, tým lepšie, samozrejme som súhlasila.

Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil, keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.

No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reproduktor, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti odporúčajú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviackrát.

Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia "Život blogerky roka". Na mieste sa nachádzalo milión ľudí, pretože predo mnou rozprával pán Gordulič, ktorý má nielenže mnohoročné skúsenosti, no tiež vlastnú stand up show. A to nie je teda úplne najlepší ,"predskokan“.

So stresom veľkým ako svet som si sadla na stôl na pódiu a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Rozprávala som dvojnásobne dlhšie, než som mala, no nikto ma neprišiel zastaviť. Ani neviem, čoho som sa bála najviac, no asi toho, že ak niekto čaká nejaký návod na život, bude sklamaný. Moja rada je vždy jediná: PREŽIŤ.

Čerešničkou na torte bol rozhovor pre jedno slovenské rádio s veľmi milou pani redaktorkou, ktorá chcela, aby som ľudí motivovala k tomu, aby sa nebáli robiť to, čo milujú a pokojne sa vykašlali na prácu alebo školu, ktorá ich nebaví. Rozprávala som tak suverénne a to aj napriek tomu, že som netušila, čo vôbec budem zajtra robiť. No ani len by mi nenapadlo, že jedna z činností bude aj tá, vysvetliť rodine, prečo sa o tom, že som sa vykašlala na doktorát dozvedajú z rádia a nie odo mňa.

Zdroj: Rádio Jemné



Cookies

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.