Pondelok, 23. september 2019 - Meniny má Zdenka
LiveRefresh s Barborou, Lukášom, Martinou alebo Tomášom
Karmen Pal-Balaz - Anjel
Playlist hraných skladieb

Blogerka Nika: "Vďaka ti, mami, za tvoju absenciu materinského citu. Keby si nejaký mala, už sa liečiš na psychiatrii!"


Zdroj: www.jemne.sk

... pokračovanie

Našla som si miestečko v autobuse a začala znova rozmýšľať. Napísala som smsku priateľovi, ktorý v tom momente takmer skolaboval. Nebol to typ, ktorý by zvládal vyhrotené situácie. A to ani tie moje. Na sedačke vedľa mňa boli prospekty autobusovej spoločnosti. Madeira, Coimbra, Serra da Estrela, surfovanie, portské víno, PORTO, LISABON! KRISTEPANE, PORTUGALSKO!

Otvorila som google mapy a pozerala som na modrú guľôčku, ktorý ukazovala moju aktuálnu polohu. Pomaly, ale isto sa pohybovala smerom na juh, úplne opačným smerom, ako ležalo moje mestečko. A nech mi to už s navigáciou, kompasmi a buzolami veľmi nejde, sever od juhu dokážem rozoznať. Väčšinou. 

Najviac nad vecou ale bola mamina, ktorej keď som napísala smsku, že som omylom nastúpila na autobus, ktorý ma pomaly, ale iste unáša do Portugalska, odpovedala, že to je dobré,, že v Portugalsku som ešte nebola. A že musí ísť spať, lebo ráno vstáva. Vďaka ti, mami, za tvoju absenciu materinského citu. Keby si nejaký mala, už sa liečiš na psychiatrii. 

Upokojila som sa tým, že sa stáva, že autobus obíde dedinu a vlastne si urobí cestu navyše a nakoniec sa vráti naspäť. Samozrejme, že existujú také prípady, ale je ich žalostne málo. A štatistika zase hrala proti mne. Keď už to ale na obchádzanie nejakých dedín naozaj nevyzeralo a nepredpokladala som, že by sme išli omrknúť Nice a Montpellier a vrátili sa naspäť hore, rozhodla som sa, že na najbližšej zastávke vystúpim.

A tak sa stalo. Vystúpila som a to bez toho, aby som vedela, kde presne som, čo to je za mesto a ako sa odtiaľ dokážem dostať do Clermontu. Nemala som internet, pomaly sa stmievalo a táto dedina mala autobusovú stanicu podobnú ako v Rimavských Zalužanoch. Dve zastávky, jedna plechová búdka a okolo prešlo jedno auto za pol hodinu. Najväčší problém však nastal, keď som zistila, že do Clermontu sa z tohto miesta viem dostať až o dva dni. Toto už začínalo byť zaujímavé. 

Sadla som si na kufor a rozmýšľala som, čo idem robiť. Začal sa mi vybíjať telefón a na tomto mieste to vôbec nevyzeralo tak, že by tu vôbec mohli mať nejaký hotel. Prišiel nápad, svitla nádej, idem stopovať. Vytiahla som poznámky z jadrovej fyziky na skúšku a na druhú stranu som ružovou fixkou napísala veľkými písmenami Clermont-Ferrand. Postavila som sa na cestu a čakala na to, kedy okolo pôjde nejaké auto. Na tabuľku som svietila telefónom, keďže medzičasom sa celkom solídne zotmelo. Netrvalo to dlho a jedno auto mi zastalo. Niekoľkokrát som im povedala názov mesta, kam chcem ísť a vyzerali, že ma tam skutočne dokážu dostať. Naložili sme kufre a šťastne sme sa viezli domov. Rada by som povedala, že tu niekde to skončilo a šťastne som sa dostala do Clermontu. No veľká dráma bola len predo mnou.

Po polhodine cesty sme zastali na pumpe, pretože posádka auta sa chcela ísť najesť. Ja som medzitým chcela vybaviť telefonát a všetkých doma ubezpečiť, že som v absolútnom poriadku (najlepšie na intráku v posteli - neviem, či by niekoho z rodiny informácia o tom, že cestujem v noci v aute s cudzími ľuďmi v cudzom štáte upokojila). Po niekoľkých minútach telefonátu som sa vrátila k autu, respektíve k miestu, kde pôvodne auto bolo. No teraz tam nebolo. Kukala som na to prázdne parkovacie miesto a začala ma chytať panika. Všetky moje veci. Dva ružové kufre. Kabelka. Peňaženka. Doklady. Veci do školy. Ostala som stáť na pumpe kdesi v strede Francúzska, bez vecí, len s mobilom s 3-mi percentami batérie. Nepamätala som si ani, aké auto to bolo, len približnú farbu a ľudí v ňom by som tiež nedokázala opísať (v tejto celkom bežnej ľudskej schopnosti tiež celkom tápem). Chvíľku som tam len tak stála a rozmýšľala. Najprv sa mi chcelo plakať, neskôr mi to všetko prišlo celkom vtipné. Rozmýšľala som nad tým, ktorá z mojich podobných tragikomických historiek sa dostala až do takejto vyhrotenej situácie. Usúdila som, že vôbec žiadna. Sadla som si na obrubník a v úplnej zúfalosti sedela asi polhodinu, ktorá mi ale pripadala ako celá večnosť. Niekoľkokrát som si spomenula na situáciu v Lyone, keď som mala pocit, že to horšie byť nemôže. Ale, čoby nie, vždy to môže byť horšie. Neviem, ako dlho som tam sedela a ako vôbec som tú situáciu chcela riešiť, keď som zrazu počula: "Nikooool, tu sme, museli sme preparkovať. Ideme?" V tomto momente, v tomto štáte a možno pokojne aj na celom svete nebol šťastnejší človek. Keby mal ten kameň, ktorý mi v tom okamihu padol zo srdca, fyzickú hmotnosť, vychýlil by o tri centimetre planétu z obežnej dráhy.  

Šťastný koniec prichádza až tu. Do Clermontu som sa nakoniec úspešne dostala. Až niekedy nad ránom a o veľa hodín neskôr, než som pôvodne plánovala, no dostala. A síce som sa ráno do školy nezobudila ani náhodou, aspoň som do nej o niekoľko hodín neskôr trafila. A to je často oveľa dôležitejšie. Nie prísť načas, ale vôbec prísť na správne miesto.

Zdroj: Rádio Jemnérádio



Cookies

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.