Sobota, 15. december 2018 - Meniny má Ivica
LiveCréme de la Créme
Krystof - Zustan Tu Se Mnou (Za sny)
Playlist hraných skladieb

Blogerka: V každej bondovke sú nejaké zadné dvere otvorené!


Zdroj: Rádio Jemné

Písal sa rok 2009 a mňa čakal veľký deň. Cesta do Bratislavy na finále MISS Slovensko. Dovtedy som videla všetky prenosy MISS Slovensko v telke a teraz som to prvýkrát mala vidieť naživo. Navyše som nikdy nebola v Bratislave! Národné tenisové centrum, na nohách niečo ako lodičky, všetci takí krásni, samí známi ľudia, priamy prenos MISS Slovensko! Vtedy som ani len netušila, že to bude nakoniec oveľa lepšie, ako by mi bolo vôbec napadlo.

Prenos som si veľmi užila, keď už ale začali rozoberať stage a z NTC odišli takmer všetci ľudia, začala som si uvedomovať, že je koniec. Že už musíme odísť tiež.

Tretí člen našej partie bol novinár a bol pozvaný na slávnostnú recepciu kvôli rozhovorom s víťazkami. Sľúbil, že to vybaví rýchlo a my ho zatiaľ počkáme v aute. Ja som plánovala čakať, ďalší kamarát chcel ísť na afterparty tiež.

Pred hlavným vchodom, pred ktorým bol natiahnutý krásny červený koberec, stáli dvaja aspoň dvojmetroví páni, ktorí nemali vlasy, krk, ani city. Určite poznáte ten hrozivý typ človeka. Ten, cez ktorý sa bez pozvánky dostanete na afterparty, len ak ste neviditeľní.

Tvárili sa tak vážne a tak desivo, že človek by potreboval veľmi veľa odvahy a veľmi málo pudu sebazáchovy na to, aby k nim prišiel bez pozvánky.

Mne v tom momente úplne stačilo to, čo som mala. Boli sme tam, pred tým krásnym hotelom. Prechádzala som sa po červenom koberci a moje nadšenie sa nedalo slovami ani vyjadriť. Hneď potom ako som predýchala prvotný šok a prestalo ma baviť fotenie sa na červenom koberci, som sa pripojila nadšene ku kamarátovi s vymýšľaním plánu, ako sa dostať dovnútra. Po zhodnotení našich šancí sme ale prišli na to, že by sme potrebovali najskôr nejaký zázrak. A síce ja v existenciu zázrakov verím, už si presne nepamätám, či som verila aj v tejto chvíli. 

Vtedy ale kamarát povedal tú legendárnu vetu. Tú, ktorú som odvtedy použila už toľkokrát, keď som sa chcela dostať tam, kde sa nesmelo a toľkokrát po nej nasledoval vzrušujúci zážitok. Alebo problémy. 

"V každej bondovke sú nejaké zadné dvere otvorené!" Povedal a pozeral na mňa tak nadšene. Tak radostne. Tak, ako keby práve prišiel na niečo tak prevratné, že  svet už nikdy nebude taký, ako predtým.

Zozadu hotela bolo niekoľko obrovských sklenených dverí, pred ktorými ale boli obrovské závesy, cez ktoré sme dovnútra nevideli. Kamarát k nim suverénne nakráčal, počkali sme, kým ochrankár zašiel za stromy a otvoril. 

Dvere sa otvorili! Neboli zamknuté! NEBOLI ZAMKNUTÉ. Po celej dĺžke zadnej steny, na ktorej boli dvere so závesmi, ale boli stoly s jedlom a alkoholom. Načo by tie dvere zamykali, však boli všetky kompletne založené stolmi s občerstvením. Bolo nutné vymyslieť plán. Nešlo len tak otvoriť dvere, odtiahnuť záves, podliezť stôl a wualaaa - tu ma máte.

Zistili sme, že medzi dverami a závesom je miesto presne pre jedno ľudské telo, ktoré keď tam už bude, môže čakať na vhodnú príležitosť, kedy podliezť. Plánom sa to nazvať ani nedalo, no malo to myšlienku. Nenechať sa chytiť. 

Prvý išiel kamarát. Otvoril, vošiel medzi dvere a záves, nenápadne to podliezol a bol tam. Celé to trvalo pár sekúnd. Vhodná príležitosť prišla zjavne hneď. Bola som na rade ja. Otvorila som dvere a vošla som medzi ne a záves. A čakala. Čakala. A čakala. Bála som sa a zdalo sa mi, že žiadna príležitosť nebola dosť dobrá. Ono to znie ako ľahko prekonateľná prekážka, no v momente, keď stojíte medzi dverami a závesom, cez ktorý nevidíte, či je vhodná príležitosť, všetko je zrazu akési komplikovanejšie. Ani neviem, ako dlho som tam stála, ale zdalo sa to ako celá večnosť. Nebolo cesty späť. Idem!

Vybrala som si ale vskutku dobré dvere. Nielen že pred nimi bol stôl, ktorý zasahoval asi do polovice mojej predpokladanej trajektórie, bol tam aj veľký kvetináč a hasiaci prístroj, o ktorých existencií som netušila. Stále som si hovorila: "Hlavne nenápadne, NENÁPADNE. Tvár sa, že sem patríš. Nikto nepredpokladá, že si prišla zo záhrady, zadnými dverami, poza záves."

Asi nemá zmysel hovoriť, že to, čo nasledovalo, bol z definície presný opak toho, čomu hovoríme nenápadné. Veľkolepo som odhrnula záves, narazila na ohromný kvet v kvetináči aj hasiaci prístroj a zosypala sa k zemi. Neverím, že si toto veľkolepé entreé nikto nevšimol. Nabudúce by som mala ešte prítomným oznámiť, že by mali vytiahnuť červený koberec, princezná totiž prichádza. PANEBOŽE, NIKOLETA!!

Pár metrov odo mňa som už videla natešeného kamaráta so záchvatom smiechu s pohárom šampanského v ruke. FAKT SME TU?!

Od tohto momentu si všetko pamätám len tak zmätene. Ani neviem ako, ale ocitli sme sa pri stole s rodinou Barborky a veselo som konverzovala s jej maminkou. Maminkou našej novej missky! S Barborkou som sa zoznámila, pofotila a držala jej džús v pohári, kým robila rozhovory s novinármi. Všetko som to sledovala s takým nekonečným nadšením. Asi som mala aj otvorené ústa.

Ani neviem, ako tá noc prešla, ale zrazu bolo asi 5 ráno a väčšina missiek už dávno spala kdesi na hotelovej izbe. Domov som sa vrátila niekedy na druhý deň a presne si pamätám na ten pocit, keď auto zastalo pred mojim domom a ja som ako v tranze vystúpila a stále sa sama seba pýtala: "Fakt sa to stalo?"

Zdroj: Rádio Jemné



Cookies

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.